Vojna, deti a rozhovory

Udalosti na Ukrajine sa stali súčasťou našich životov. Udalosť takéhoto  rozmeru sa dotýka detí. A my rodičia stojíme pred výzvou, ako o vojne rozprávať so svojimi deťmi. Neexistuje všeobecný návod na takéto rozhovory.  Pokúsim sa zverejniť pár myšlienok, ktoré považujem za užitočné, aby ste takýto rozhovor s deťmi zvládli.

Edit 4.3.2022 : Keďže situácia eskaluje, ak máte pocit, že by ste potrebovali viacej informácií pridala som 2 online stretnutia pre rodičov na témy súvisiace s vojnou. Detaily nájdete tu.

Kedy s dieťaťom hovoriť a kedy nie?

V tejto časti by som rada pomenovala okolnosti, ktoré vám môžu pomôcť rozhodnúť sa, či vôbec začať s dieťaťom takýto rozhovor. Pretože často máme pocit, že dieťa je na takéto témy ešte malé.

Pokiaľ táto téma vo vašej rodine žije a pokiaľ túto tému dieťa prináša, je na mieste sa o nej rozprávať.

Čo to znamená? Znamená to napríklad to, že vaše dieťa:

• počulo o udalostiach v televízií, v rádiu, v škole, na ulici,
• vníma, že vás tieto udalosti zasiahli,
• samé vyjadruje potrebu rozprávať sa o tejto téme, pýta sa na udalosti, zaujíma sa o nich,
• prežíva obavy, strachy alebo úzkosti. Nemusí o nich len hovoriť, môžu sa mu dostať do snov, môžu sa v škole zle sústrediť a pod.

Pokiaľ sa čokoľvek takéto deje, je na mieste venovať rozhovor tejto udalosti bez ohľadu na vek dieťaťa.

Ako na takýto rozhovor?

Tento typ rozhovoru môže byť náročný. Preto tu platí jedna dôležitá zásada.

Nechoďte do tohto rozhovoru, keď sa necítite pripravené alebo pripravení. Nechoďte do tohto rozhovoru, ak ste aktuálne rozrušené alebo rozrušení.

Ak máte pocit, že potrebujete ešte čas, nebojte sa povedať: „Vieš čo, teraz ešte potrebujem čas pre seba, ale za chvíľku sa s tebou o tom porozprávam.“ Ak napriek všetkému necítite silu na takýto rozhovor, môžete sa obrátiť na pomoc odborníkov alebo môžete deťom sprostredkovať pomoc liniek.

Slovenská komora psychológov pre vás pripravila zoznam, kde sa možno obrátiť – Pomoc existuje

Pokiaľ ste vy sami príliš rozrušení a rozrušené, pokiaľ prežívate úzkosť, tak medzi základné stratégie patrí napríklad:

• prestať sa vystavovať informáciám. Snažte sa nečítať a nevyhľadávať informácie počas celého dňa. Vypnite TV, vypnite rádio, prestaňte sledovať sociálne siete. Zapínajte si ich v konkrétnych intervaloch, ktoré vám neprinášajú úzkosť.
• vyhýbať sa expresívnym a emočne podfarbeným správam. Vyberajte si overené zdroje a spravodajstvo, sledujte vyjadrenia ministerstva zahraničných vecí SR. Ja vnímam užitočne informácie z fb stránky diskusnej relácie Bezpečne SK pod denníkom SME.
• vnímať svoje myšlienky. Ak vás začne zaplavovať úzkosť vedome ich nahraďte pesničkou, zastavte ich aktivitou ako napríklad cvičenie, naučenie sa niečoho nového – pokojne aj skladaním origami, ktoré ste ešte nikdy neskladali,
• snažte sa zachovať rytmus dňa, tak ako ste zvyknutí a zvyknuté,
• choďte na prechádzku do prírody, zacvičte si jógu (napríklad aj s mojou obľúbenou Jogovou izbičkou) alebo urobte hocičo, čo máte radi v duchu „postarajte sa o seba“

Maminky a tatinkovia moji filiálkoví, vy si spomeňte na prvé stretnutie, kedy sme na kurze hovorili o tom, že najskôr sa musíme postarať o seba, až potom konať.

Čo sa týka rozhovoru, je dobré myslieť aj na takéto body:

• vyhradiť si dostatok času. Nikdy nevieme, kam nás rozhovor zavedie. Časová tieseň vás môže stresovať.
• nenechať sa vyrušiť. Či už hovoríme o rušivých vplyvoch ako zvonenie telefónu, reagovanie na notifikácie z mobilu alebo o zabezpečení sústredenej pozornosti. Tú zabezpečíme tým, že počas rozhovoru nerobíme nič iné, sústredene počúvame a myšlienkami sme s dieťaťom.
• menej rozprávať a viac počúvať. Budem o tom asi ešte písať viac, ale vo všeobecnosti by takýto rozhovor mal poskytovať viac priestoru deťom. Nemal by vyzerať ako monológ, či prednáška.

Emočná blízkosť

Pri takýchto rozhovoroch je pre mňa dôležité mať na mysli aj tzv. emočnú blízkosť. Emočná blízkosť významne ovplyvňuje prežívanie udalosti. Čím je dieťa emočne udalosti bližšie, tým sa s ňou môže viac identifikovať. Čím sa dieťa s udalosťou bližšie identifikuje, tým môže byť reakcia na udalosti silnejšia. Čo prispieva k emočnej blízkosti?

1. V prvom rade si musíme uvedomiť, že nikdy sme nezažívali vojnu tak blízko našich hraníc. Deti žijúce na východe Slovenska, môžu cítiť ohrozenie, pretože sa vojna odohráva pár kilometrov od nich. Vedomie, že je vojna v susednom štáte je legitímny dôvod na prežívanie obáv, strachu a úzkosti. Pre nás všetkých.
2. Mnohí z nás majú na Ukrajine alebo z Ukrajiny priateľov, kolegov či rodinu. Mnohí poznajú ľudí z Ukrajiny, ktorí žijú na Slovensku, ale ich rodina ostala na Ukrajine. Možno práve váš priateľ alebo kolega žijúci na Slovensku dostal povolávací rozkaz, aby sa vrátil brániť Ukrajinu. Akákoľvek blízkosť takéhoto charakteru, môže zvyšovať našu emočnú angažovanosť. Čím sú nám títo ľudia bližšie, tým je aj naša emočná blízkosť vyššia.
3. Ďalším aspektom, ktorý by som vyzdvihla je naša historická skúsenosť s okupáciou v roku 1968. Túto dejinnú udalosť rôzne rodiny prežívajú inak. Ale pre mnohé slovenské rodiny je tento akt násilia stále emočne silný. Starí rodičia môžu zažívať pocity, ktoré už roky nezažili. Môžu sa otvárať traumy z tohto zážitku. Podobnosť týchto udalostí, môže viesť k vyššej emočnej blízkosti cez zážitky, príbehy a emócie starých rodičov. (A určite by sme si mali overiť, ako sú na tom s prežívaním tejto udalosti práve naši rodičia a starí rodičia)

Ako viesť rozhovor o vojne s deťmi?

Skúsim si predstaviť, ako sedíte oproti svojmu dieťaťu a skúsim sedieť po vašom boku. Skúsim vyzdvihnúť to, čo považujem za dôležité z pohľadu odborných rád a pokúsim sa popísať, ako som sa rozprávala s deťmi ja.

. aké informácie deti majú?

V prvom rade, potrebujeme vedieť, aké informácie deti o udalostiach majú. A potrebujeme vedieť aké predstavy, aké myšlienky a aké emócie sa k týmto informáciám viažu.

To v sebe zahŕňa skutočnosť, že potrebujeme viacej počúvať ako sa pýtať. Potrebujeme vedieť, čo dieťa počulo. Pri počúvaní je dôležité brať v úvahu, že:

• deti majú často o udalostiach skreslené informácie. Buď kvôli veku alebo kvôli nesprávne voleným zdrojom. Je vhodné tieto informácie vysvetliť a pri starších deťoch venovať sa aj pôvodu zdrojov informácií,
• malé deti vnímajú svet okolo seba tzv. egocentricky. To znamená, že udalosti vzťahujú k sebe. „A tu nie je vojna?“ „A sem tie tanky nemôžu prísť?“ „A tieto lietadlá na nás nezaútočia?“ Je vhodné dieťa upokojiť. Vždy je dobre osloviť emóciu. „Máš strach, že to, čo si videl/počul, sa môže diať tu doma. Nie, na Slovensku vojna nie je. Nie, nepriateľské tanky na Slovensku nie sú. Nie, nepriateľské lietadlá na Slovensku nelietajú“
• deti v mladšom školskom veku sú zvedavé. Môžu byť pre ne zaujímavé odpovede na otázky ako „Prečo niekto chce vojnu?“ „Prečo ostatní na Rusko nezaútočia?“ Verím, že hľadanie odpovedí na takéto otázky, môžu byť príjemným spôsobom ako učiť deti hodnotám, ktoré sú vašej rodine blízke. Môžu byť priestorom na vysvetľovanie súvislostí.
• Môžete sa stretnúť aj s reakciami ako „Hlúpy plešatý dedo, že mu niekto nedá cez hubu!“ Závisí od veku, od intenzity, od expresívnosti, ale vo všeobecnosti, môže byť niekedy uvoľňujúce popustiť uzdu fantázie. Niekedy takéto fantazírovanie dokáže uvoľniť emócie viac ako čokoľvek. U nás doma takéto fantazírovanie väčšinou ukončíme konštatovaním: „Jáj, to by bolo fajn, keby to bolo také jednoduché.“
• staršie deti majú tendenciu opierať sa o názory rovesníkov viac ako o názory rodičov. Napriek tomu, je dôležité vytvárať priestor na rozhovor. Zaujímať sa o názory detí. Požiadať ich, aby vám povedali a ukázali, čo sledujú oni.

. rozhovor bez otázok

Niekedy dieťa nie je schopné odpovedať na otázky. Cítime, že naše otázky skôr rozhovor brzdia, ako mu pomáhajú. A tak načrtnem, že rozprávať sa dá aj bez otázok. Je to jedna z vecí, ktoré sa učia na kurzoch filiálnej terapie. Je možné, že pre rodičov, ktorí kurz neabsolvovali to môže byť ťažko uchopiteľné. Ale viem, že mnohí z mojich rodičov filiálkových tento blog čítajú. A tak im len pripomínam túto zručnosť z kurzu.  Pretože, ak dieťa nevie odpovedať na otázky, práve tento spôsob môže byť nápomocný. A samozrejme, pokiaľ sa čokoľvek deje, tak teraz je tá dobrá doba opäť začať z polhodinkami 🙂

Rozhovor bez otázok, môže vyzerať nejak takto.

„Maminka, bude vojna?“

„Cítiš strach, že by tu mohla byť vojna.“

„No,….“

„Zdá sa, že si niečo také videl alebo počul.“

“ No, videl som to v televízii a hovorili, že je to vojna.“

„Videl si, čo sa deje na Ukrajine. Je to iný štát. Videl si tanky a horiace budovy a máš strach, že to môže byť aj u nás doma“

„A nemôže?“

„Neviem, ako to bude. Ale viem, že teraz sme v bezpečí. Vojna je ďaleko za hranicami. Nie je na Slovensku.“

. reflektovanie emócií

Táto udalosť a takýto rozhovor môže viesť k vyplávaniu emócií. Je žiadúce oslovovať emócie, ktoré sa objavujú cez zručnosť, ktorá sa nazýva reflektovanie. Je to schopnosť zrkadliť a pomenovať emócie, ktoré vidíte, že vaše dieťa prežíva. Reflektovanie je podľa mňa základom pre vyjadrenie empatie.

A aké ma reflektovanie podoby?

• môže ísť o jednoduché pomenovanie. „Vidím, že máš strach.“
• môže ísť o prepojenie emócie so prežívaním „Slzy sa ti tisnú do očí, náš rozhovor ťa vystrašil“ alebo „Počujem, ako sa ti chveje hlas, máš z toho strach.“
• mapovanie emócií v tele „Vidím, že začínaš prerývane dýchať. Akoby ti strach sadol na hruď“

Tento rozhovor alebo aj nejaký podnet (napr.: húkajúca sanitka, prelet lietadla), môže spustiť výraznú úzkostnú reakciu. V tomto bode je dôležité začať upokojovať:

• základným princípom je zamerať sa na „tu a teraz“… „Si rozrušená, ale teraz sme v bezpečí. Pozri sme doma, som pri tebe a nič nám nehrozí.“
• medzi upokojujúce stratégie patrí objatie, jemné kolísanie v náručí, schúlenie sa na gauči v spoločnom objatí, tíšenie za pomoci uspávanky alebo jemného spevu, tíšenie hladkaním.
• upokojujú aj relaxačné cvičenia či dychové relaxačné cvičenia
• pri hľadaní toho, čo konkrétne upokojí vaše dieťa, pátrajte v spoločných zážitkoch. Mám skúsenosť, že rodičia vedia najlepšie upokojiť svoje dieťa. Pomôcť vám môže aj zodpovedanie si troch základných otázok: Ako sa moje dieťa cíti? Čo teraz potrebuje? Ako mu môžem pomôcť?

. zostaňte informačne s deťmi

Pri rozhovore sledujte svoje dieťa. Vnímajte ako reaguje. Vo všeobecnosti by sa mal rozhovor týkať toho, čo dieťa už vie. Neodporúča sa navyšovať informácie. Neodporúča sa pozerať videá. Nie je nutné zachádzať do podrobností. Snažte sa vyhýbať detailom, o ktorých deti nič nevedia.

Používajte krátke vety. Robte pauzy a vnímajte, čo dieťa na vypovedané povie, čo cíti.  Reflektujte, čo vnímate. Nebojte sa nechať zaznieť ticho. Vyhýbajte sa expresívnym vyjadrenia. Váš jazyk by mal byť skôr vecný a informatívny.

. nebojte sa zdieľať svoje pocity

Je v poriadku povedať: „Aj mňa tieto udalosti zasiahli.“ „Cítim ľútosť nad rodinami na Ukrajine.“ Ale určite dbajte na mieru svojho emočného zdieľania. Dbajte na to, aby ste neprenášali svoje obavy a strachy na dieťa.

Ak sa obávate svojich pocitov, radšej ostaňte pri základných opisoch, tak ako je to opísané na začiatku odstavca.

Pri zdieľaní svojich pocitov, môžeme viesť rozhovor do tém ako je pomoc druhým. Môžete pri zdieľaní svojich pocitov spraviť akt solidarity. Môže to byť modlitba za Ukrajinu, meditácia za Ukrajinu či zapálenie sviečky ako uctenia si obetí.

. konajte

Daniel Hevier dnes napísal „Bola streda, 21. augusta 1968, a keď sa mama vyplakala, že bude vojna, poslala nás stáť do radov pred obchodmi a kúpiť múku, chlieb, soľ… Mal som vtedy 13 rokov a cítil som, že by som chcel a mal niečo urobiť. Z novín som si prekreslil obrázky našich štátnych predstaviteľov a vyrobil domáce letáky, ktoré som povylepoval po susedných vchodoch. Tak som aj dnes urobil to, čo môže urobiť slabá figúrka v hre mocných : navštívil som základnú školu na Považí a s deťmi som sa rozprával o tejto téme.“

Keď som si toto prečítala, rozhodla som sa, že napíšem tento blog. Je to moja reakcia na hru mocných aj keď sa cítim ako slabá figúrka.

Ak v krízových situáciách konáme, cítime sa lepšie. Aj keď máte pocit bezmocnosti, každý z nás môže spraviť niečo. Vyjadriť solidaritu, poslať dar, ponúknuť dobrovoľnú pomoc… čokoľvek.

Ak hľadáte formy pomoci

Formy pomoci sa neustále menia. To, čo platilo v čase písania blogu, už nemusí platiť. Stránka Kto pomôže Ukrajine, je pravidelne aktualizovaná.

• zbierka Kto pomôže Ukrajine – viac info nájdete tu a finančne môžete prispieť tu
• Človek v ohrození – finančná zbierka prispieť môžete tu, ak chcete pomôcť formou prekladu, ubytovania uprchlíkov či pomoc so správou databáz, tak vyplňte dotazník tu
• Akadémia Urgentnej medicíny spúšťa cezhraničnú humanitárnu operáciu „DOBRÝ SUSED“. Cieľom tejto operácie je poskytnutie humanitárnej pomoci a poradenstva a asistencie v oblasti urgentnej medicíny. Finančne môžete podporiť tu.
• Mareena – organizácia, ktorá pomáha pri integračnom procese. Viac info o ich činnosti nájdete tu
• Poďme rozložiť podložku pre Ukrajinu – on-line cvičenie jogy v Jogovej izbičke v utorok 1.3.2022 o 18:00 – 19:15 . Dobrovoľné vstupné pôjde na zbierku Človeka v ohrození. Cvičenie môžete sledovať tu alebo prísť osobne do Jogovej izbičky v Novom meste nad Váhom.
• facebooková stránka Ubytovanie pre Ukrajinu

Viacej informácií

Ešte vám ponúkam nejaké pripravované alebo už zrealizované rozhovory a diskusie k téme

• 28.2. 2022 o 17:00 Komenského inštitút v spolupráci s Jurajom Hipšom – Ako hovoriť s deťmi o vojne – viac info tu
• Live stream Michala Sabo na Instagrame so psychologičkou Petrou Arslan Šinková
• Facebooková stránka LOCIKA prináša mnoho podnetných informácií ako s deťmi rozprávať o vojne a ako zvládať úzkosti
• Instagramová stránka Rodinná psychológia mojej kamarátky Janky Zemandl a jej manžela je tiež plná láskavých slov

Na záver

Toto je definitívne najdlhší blog, aký som napísala. Možno nie je úplne konzistentný, pretože ho píšem v emóciách. Počas jeho písania sledujem správy a myslím na moju rodinu žijúcu na Ukrajine v meste Sumy pri severovýchodných hraniciach s Ruskom. Kým ešte včera podvečer  bol ich v meste pokoj, tak už ráno som videla videá, ktoré nám poslali a kde je vidieť ako z okna horia sklady a po uliciach sa premávajú tanky. Kým som stihla dopísať tento blog, prišla mi správa, že vojenská správa v Sumách dôrazne odporúča nájsť si úkryt.