Zo dňa na deň sa mnohým z nás zmenili životy. Zrazu sme zatvorení, zneistení a ocitli sme sa v nových roliach. Nikto nás na to nepripravil.
Je ráno 6:30 a počujem hlasy z detskej izby. Uff, prečo tie deti vstávajú tak skoro. Napadne ma a zakutrem sa hlbšie pod perinu, pretože viem, že už mi ostáva len pár minút.
6:40 (podráždenie) Matej sa potichu plíži, aby nechal otcovi odkaz pri posteli. „TATI, VELMI BI MA POTEŠILOAK BI SI SA SO MNOU ZARHAL“. Veľmi ticho odchádza, až na to, že práskne dverami. Bác! Muž sa prevráti a vzdychne: „To koľko je hodín?!“ Včera musel byť dlho hore, pretože musel ešte do noci pracovať.
6:50 (hnev) „Hééj, čo robíš?“, ozve sa z detskej izby. Vstávam.
7:15 (nedočkavosť) „Mamííí, kedy už bude to učenie v telke?“ Matej sa teší, pretože sme im poslali fotku a verí, že bude v telke.
7:45 (otravná nedočkavosť) „Mamííí, kedy to už bude?“ Ukazujem deťom na hodinách, koľko je štvrť na 10.
9:20 (sklamanie) „Blbé učenie. Veď to nie je fér. Veď oni vôbec neukázali ani jednu kyslíkovú dráhu.“ Áno, uhádli ste. Nevybrali našu fotku z tých 500, čo im prišli.
10:45 (hnev pri učení) „Matej, nedávaj si tú ceruzku do úst! Koľkokrát ti to mám opakovať!“ Vybuchla som.
11:20 (smútok) „Je mi smutno za Jankou.“ Učíme sa a Emka si spomenula na svoju pani učiteľku.
13:15 (radosť) Sedíme, obedujeme a chichúňame sa na rodinných vtípkoch.
14:00 (smútok). Plačem. Dotkla sa ma bezvýznamná poznámka môjho muža.
14:30 (sklamanie). „Ja sa nudííím. Ja chcem ísť von. Ja sa chcem bicyklovať. A vôbec nemôžeme. Musíme tu byť zatvorení.“
Deň pokračuje ďalej.
Úprimne neviem. Ani neviem, čo nás čaká. Ako mnohí z nás som prvýkrát v takejto situácií. Ale skúsim svojou troškou.
Mám pocit, že akokoľvek sa budeme snažiť, nebude ľahké ustáť tie emócie bez výbuchov. Avšak, Garry Landreth, autor kurzu rodičovských zručností Filiálna terapia, má čarovnú vetu. „Nie je dôležité, čo urobíte, ale to, čo urobíte potom.“ Takže tu sa môžete pozrieť na paletu našich možností ako si hovoríme prepáč.
Schválne to píšem z pohľadu, kedy som ja mama hovorila mojim deťom prepáč. Je to preto, že mojim správaním ich učím. Sociálne učenie ma zatiaľ nesklamalo a moje deti, verne opakujú to, čo odo mňa odkukali.
Verím, že to zvládneme a veľmi si prajem, aby to bolo, čo najskôr.
Ak sa cítite, že strácate pôdu pod nohami, mžno by vám padlo vhod poradenstvo pre vás, ktoré je prístupné on-line. V prípade, že je toho naozaj moc-moc-moc, je tu aj poradenstvo s prvkami terapie hrou pre deti. Jedno či druhé, nemusíte s tým byť samé a sami.